(1) Na
okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na
poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť, ktorá podmieňuje uloženie
trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby, alebo okolnosť,
ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby.
(2) Pri
určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru
závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.
(3) Ak
prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná hranica zákonom
ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.
(4) Ak
prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom
ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.
(5) Pri
opätovnom spáchaní zločinu sa zvyšuje dolná hranica zákonom ustanovenej
trestnej sadzby o jednu polovicu; v takom prípade sa ustanovenie odseku 4 nepoužije.
(6) Pri
opätovnom spáchaní obzvlášť závažného zločinu sa zvyšuje dolná hranica zákonom
ustanovenej trestnej sadzby o dve tretiny; v takom prípade sa ustanovenia
odsekov 4 a 5 nepoužijú.
(7)
Ustanovenia odsekov 4 až 6 sa nepoužijú, ak sa súčasne ukladá zvýšený úhrnný
trest alebo súhrnný trest podľa § 41 ods. 2 alebo podľa § 42, ak by súčasné
použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne.
(8) Zníženie
hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby podľa odsekov 3 až
6 sa vykoná iba v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby; základom na
zníženie alebo zvýšenie trestnej sadzby je rozdiel medzi hornou a dolnou
hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Zníženie hornej hranice alebo
zvýšenie dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby sa nepoužije v
prípadoch, keď v osobitnej časti zákona je ustanovený iba trest odňatia slobody
na dvadsaťpäť rokov alebo doživotie.