(1) Trest
odňatia slobody sa vykonáva diferencovane v ústavoch na výkon trestu odňatia
slobody (ďalej len "ústav na výkon trestu") minimálneho, stredného
alebo maximálneho stupňa stráženia.
(2) Súd zaradí
páchateľa na výkon trestu odňatia slobody spravidla do ústavu na výkon trestu
a) s minimálnym stupňom stráženia, ak
v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone
trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin,
b) so stredným stupňom stráženia, ak
v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu bol vo výkone
trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin; na
predchádzajúce odsúdenie sa však neprihliadne, ak sa na páchateľa hľadí, ako
keby nebol odsúdený.
(3) Do
ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia zaradí súd
a) páchateľa, ktorému uložil trest
odňatia slobody na doživotie, alebo
b) páchateľa obzvlášť závažného
zločinu.
(4) Súd môže
zaradiť páchateľa aj do ústavu na výkon trestu iného stupňa stráženia, než do
ktorého má byť podľa odseku 2 zaradený, ak má so zreteľom na závažnosť
trestného činu a mieru narušenia páchateľa za to, že v ústave na výkon trestu
iného stupňa stráženia bude jeho náprava lepšie zaručená. Takto môže do ústavu
na výkon trestu minimálneho stupňa stráženia zaradiť páchateľa aj vtedy, ak bol
v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu za
úmyselný prečin. Nemôže však do ústavu na výkon trestu s minimálnym alebo
stredným stupňom stráženia zaradiť páchateľa, ktorému bol uložený trest odňatia
slobody na doživotie, alebo páchateľa obzvlášť závažného zločinu, ktorému bol
uložený trest odňatia slobody prevyšujúci pätnásť rokov.
(5) Pri
zaradení páchateľa do ústavu na výkon trestu minimálneho, stredného alebo
maximálneho stupňa stráženia nie je súd viazaný ustanoveniami odsekov 2 a 3 ani
vtedy, ak schvaľuje dohodu o uznaní viny a prijatí trestu alebo zníži trest pod
dolnú hranicu trestnej sadzby podľa § 39 ods. 2 písm. b).