(1) Lekár je povinný zisťovať smrť v súlade so súčasnými poznatkami vedy.
(2) Osoba sa považuje za mŕtvu, ak lekár zistí, že došlo k trvalému zastaveniu dýchania a srdcovej činnosti.
(3) Osoba sa považuje za mŕtvu aj vtedy, ak dôjde k nezvratnému vyhasnutiu všetkých funkcií celého mozgu (ďalej len "smrť mozgu").
(4) Ak sa dýchacie funkcie a obehové funkcie osoby udržiavajú pomocou prístrojov, smrť mozgu musí jednomyseľne potvrdiť konzílium (§ 2 ods. 5).
(5) Členom konzília podľa odseku 4 musí byť ošetrujúci lekár, lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore neurológia a lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore anestéziológia a intenzívna medicína alebo lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore anestéziológia a resuscitácia. Členom konzília nesmie byť lekár transplantačnej skupiny, ktorý má vykonať transplantáciu.
(6) Po určení smrti mozgu konzíliom je ošetrujúci lekár povinný upustiť od ďalšej resuscitácie okrem prípadu, ak konzílium navrhlo pokračovanie resuscitácie aj po určení smrti, ak ide o mŕtvu osobu, ktorej sa má odobrať orgán, tkanivo alebo bunky na účely transplantácie. Rozhodnutie konzília je pre ošetrujúceho lekára záväzné.
(7) Lekár alebo konzílium sú povinní ihneď spísať zápisnicu o určení smrti.
(8) Po určení smrti lekárom alebo konzíliom možno na mŕtvom tele vykonať len
a) pitvu,
b) zdravotné výkony potrebné na účely odoberania orgánov, tkanív a buniek (§ 37),
c) zdravotné výkony vedúce k pôrodu, ak ide o tehotnú ženu.