Čl.14
Každý má spôsobilosť na práva.
Čl.15
(1) Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred
narodením.
(2) Nikto nesmie byť pozbavený života.
(3) Trest smrti sa nepripúšťa.
(4) Podľa tohto článku nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený
života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.
Čl.16
(1) Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže
byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
(2) Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Čl.17
(1) Osobná sloboda sa zaručuje.
(2) Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
(3) Obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať len v
prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s
dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo
odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných
trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o
jej prepustení na slobodu.
(4) Obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný príkaz sudcu.
Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú osobu
do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia
vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.
(5) Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a
na základe rozhodnutia súdu.
(6) Zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziať osobu do
ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu.
Takéto opatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestnení
rozhodne do piatich dní.
(7) Skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného činu je možné
iba na písomný príkaz súdu.
Čl.18
(1) Nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby.
(2) Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na
a) práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu odňatia slobody
alebo osobám vykonávajúcim iný trest, nahrádzajúci trest odňatia slobody,
b) vojenskú službu alebo inú službu ustanovenú zákonom namiesto
povinnej vojenskej služby,
c) službu vyžadovanú na základe zákona v prípade živelných pohrôm,
nehôd alebo iného nebezpečenstva, ktoré ohrozuje životy, zdravie alebo značné
majetkové hodnoty,
d) konanie uložené zákonom na ochranu života, zdravia alebo práv
iných.
e) menšie obecné služby na základe zákona.
Čl.19
(1) Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena.
(2) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života.
(3) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,
zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Čl.20
(1) Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s
právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
(2) Zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl.
4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja
národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu,
obce alebo určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci
môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v
Slovenskej republike.
(3) Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo
v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva
nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné
prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.
(4) Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné
iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu.
(5) Iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o
majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o
opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu
verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví
zákon.
Čl.21
(1) Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu
toho, kto v ňom býva.
(2) Domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným
konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu. Spôsob vykonania domovej
prehliadky ustanoví zákon.
(3) Iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba
vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života,
zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie
závažného ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie
alebo vykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom
dovolené aj vtedy, keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.
Čl.22
(1) Listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných
písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.
(2) Nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných
písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou,
alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa
zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným
zariadením.
Čl.23
(1) Sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.
(2) Každý, kto sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, má
právo toto územie slobodne opustiť.
(3) Slobody podľa odsekov 1 a 2 môžu byť obmedzené zákonom, ak je to
nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo
ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany
prírody.
(4) Každý občan má právo na slobodný vstup na územie Slovenskej
republiky . Občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť, a nemožno ho vyhostiť.
(5) Cudzinca možno vyhostiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Čl.24
(1) Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa
zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru.
Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať
svoje zmýšľanie.
(2) Každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru
buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou,
náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho
vyučovaní.
(3) Cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy,
najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú
vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle
od štátnych orgánov.
(4) Podmienky výkonu práv podľa odsekov 1 až 3 možno obmedziť iba
zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu
verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných.
Čl.25
(1) Obrana Slovenskej republiky je povinnosťou a vecou cti občanov.
Zákon ustanoví rozsah brannej povinnosti.
(2) Nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v
rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon.